Vysokokontrolné skupiny, bez ohľadu na to, či sú náboženské, politické alebo ideologické, majú spoločnú schopnosť formovať realitu svojich členov. Nerobia to otvoreným násilím, ale jemnou, dlhodobou prácou s významami slov, emóciami a identitou. Člen postupne preberá jazyk skupiny, a spolu s ním aj jej spôsob myslenia.
Jedným zo základných pilierov je autorita. Vedenie sa prezentuje ako nositeľ vyššieho poznania – či už ide o Božiu vôľu, historickú nevyhnutnosť alebo vedeckú pravdu. Tým sa vytvára nerovnováha: vedenie interpretuje realitu, člen ju má prijímať. Kritika sa neberie ako dialóg, ale ako ohrozenie poriadku.
Ďalším dôležitým prvkom je práca so strachom. Svet mimo skupiny je vykresľovaný ako morálne skazený, nebezpečný alebo manipulovaný. Tento obraz spôsobuje, že aj keď má člen pochybnosti, odchod vníma ako ešte väčšie riziko než zotrvanie. Strach tak funguje ako neviditeľná hranica.
Manipulatívne je aj narábanie s utrpením. Namiesto toho, aby sa pýtalo, či je bolesť zbytočná alebo spôsobená systémom, skupina ju predefinuje na cnosť. Trpieť znamená byť verný, vytrvať znamená dokázať svoju hodnotu. Tak sa zamedzí otázkam o zodpovednosti vedenia.
Postupne sa oslabuje osobná identita. Člen sa učí definovať sám seba najmä cez rolu v skupine. Vlastné túžby, pochybnosti či morálne intuície ustupujú kolektívnym normám. Sloboda sa nemení na právo voľby, ale na schopnosť správne poslúchať.
Najsilnejšou manipuláciou je však to, že celý tento systém sa javí ako láskavý, ochranný a nevyhnutný. Člen má pocit, že ho skupina zachraňuje – pritom ho zároveň drží v kruhu, z ktorého je čoraz ťažšie vystúpiť bez straty zmyslu, vzťahov a identity.


Celá debata | RSS tejto debaty