Biblické texty a komentáre

Jednou z najdôležitejších otázok pri skúmaní biblickej chronológie je, či môže človek rozpoznať určitú pravdu, ktorú Biblia priamo nevyslovuje jednou konkrétnou vetou. Odpoveď závisí od toho, ako samotná Biblia opisuje spôsob, akým Boží služobníci získavali porozumenie.

Významným príkladom je prorok Daniel. Daniel 9:2 uvádza, že Daniel „pochopil z kníh počet rokov“, o ktorých Jehova hovoril prostredníctvom Jeremiáša. Daniel nečakal na novú knihu ani na nový, dodatočný text. Skúmal už existujúce Písma, porovnával prorocké výroky s historickou situáciou a rozpoznal význam času, v ktorom žil.

Tento precedens ukazuje dôležitý princíp: pravda môže byť už obsiahnutá v Božom slove, hoci jej plný význam ešte nebol rozpoznaný. Rozpoznanie teda nemusí znamenať vymyslenie novej náuky alebo prijatie nového mimobiblického zjavenia. Môže znamenať správne spojenie údajov, ktoré boli v Písme prítomné od začiatku.

Daniel 12:4 ďalej hovorí o „čase konca“, keď sa má pravé poznanie rozmnožiť. Tento text možno chápať ako princíp, že určité veci sa môžu stať jasnejšími práve v období, keď nadobúdajú osobitnú prorockú dôležitosť.

V tomto rámci možno skúmať aj otázku konca šiesteho tvorivého dňa. Tradičný predpoklad môže byť, že šiesty deň skončil okamžite po stvorení Adama alebo Evy. Samotný biblický príbeh však pokračuje opisom ďalších udalostí. Preto je legitímne položiť otázku, či koniec šiesteho dňa nastal až po dokončení všetkých udalostí, ktoré Genesis zahŕňa do tejto tvorivej etapy.

Predložený chronologický model počíta s 51 rokmi medzi Adamovým stvorením a koncom šiesteho tvorivého dňa: 40 rokov menovania zvierat, 10 rokov čakania na Evu a jeden rok do narodenia Kaina. Ak by toto spojenie biblických vzorcov obstálo, potom by posun chronológie od približného roku 1975 k približne 2. októbru 2026 nebol svojvoľným určením nového dátumu. Bol by dôsledkom nového pochopenia otázky, kde sa má začať počítať 6 000 rokov siedmeho tvorivého dňa.

Zjavenie 22:9 označuje Jánových bratov aj ako „prorokov“. Samo osebe to neznamená, že každý pomazaný kresťan je neomylný alebo môže bez kontroly určovať dátumy. Naznačuje však, že prorocké svedectvo a Kristovi bratia nemožno automaticky uzavrieť výlučne do minulosti.

Preto môže byť správny biblický postoj dvojaký: nemať slepú istotu v ľudský výpočet, ale zároveň automaticky neodmietnuť možnosť, že Boh dovolí svojim služobníkom rozpoznať vzorec, ktorý bol v Písme prítomný, no predtým nebol pochopený. Takéto skúmanie nie je náhradou Biblie. Je to snaha dovoliť Biblii, aby vysvetľovala samu seba.